9. Oktobra oslavil Nelson svoje stvrte narodeniny. 17. Decembra to bude rok, co sme si po neho sli k Jolanke do Olomouca. Velmi sa zmenil, a to, co je normalne pre ine chrty, pre neho prislo casto krat az neskor. Takto vyzera jeho bezny den:
Rano nas zobudi mlaskanim, lebo uz ma chut na ranajky. Odkedy pochopil, ze v posteli sa lezi a netancuje (co pripisujem aj tomu, ze uz nie je tak horuco), tak spi s v posteli s nami. Rano sa teda zacina hladkanim, objimanim a komplimentami, co si Nelson zhyralo uziva.
Na rannej prechadzke pozdravi kazdeho cloveka, ktoreho stretne - pod pozdravom rozumejte upreny pohlad do oci, delfini pohyb hlavou a krkom a vrtenie chvostom. Clovek musi mat srdce z kamena aby si ho nepohladil. Ku psom pristupuje s rezervovanou zdvorilostou - najdu sa vsak aj vynimky - maltezakov Mia a Bruna zdravi steknutim, co je velka zvlastnost, lebo inak vobec nesteka, a krizenku NO Lucinku poskakovanim a volanim do hry. Susedy, starsej NO Debbie, sa boji. Minule pred nou cuval tak urgentne, ze sa nohou zachytil o ostry ram dveri a nepekne sa odral. Ak je nejaky pes prilis energicky, alebo mu nedajboze skoci na tvar, poriadne ho ovrci, no nebije sa. Proste spravne socializovany, vyrovnany pes.
Po prechadzke dostane ranajky - ked sa nesie miska, skace ako kengura, ale do jedla sa pusti az na povel. Ked odchadzame do prace, zaujme svoju oblubenu polohu na posteli a tam vylihuje az kym neprideme. Zatvarat nase posuvne dvere uz nema vyznam, davno sa ich naucil otvarat - kuchynu a buducu detsku izbu vsak respektuje a nepokusa sa do nich dostat. Hracky ma k dispozicii, no ak to nie je nieco co je plnene granulami, stale nema zaujem (az na jeho cudnu posadnutost umelohmotnym pavukom ktoreho sme vytiahli na Halloweena, ale to je ina kapitola).
Po navrate z prace znova prechadzka, vecera a hladkacia session. Niekedy s nami len tak polihuje, niekedy hryzie hracky plnene granulkami, niekedy ideme na nase vencovisko aby si pobehal a pohral sa s inymi psami, inokedy nam podchvilou snori za patami a zobroni o piskoty. Od taniera nezobre nikdy. Ma predsa sposoby. Co mu ale nebrani stat na prahu kuchyne a intenzivne pozorovat, co robim - to len pre pripad, ze by sa niekde nasiel kus prebytocneho sucheho chleba. Ak je toho privela, staci ticho povedat - na miesto. Posluchne okamzite a bez reptania.
Aj na prechadzke poslucha nadherne, ak je prilis v predu, staci tichucko zashhkat, a uz sposobne kluse vedla panicka. Moje chore klby si to nevedia vynachvalit - nevrhne sa dopredu ani za mackou ci jezkom - aspon nie tak, aby prilis potiahol. Ocenila som to naplno az ked ma o polovicu mensi krizenec potahal po sidlisku, az som upela od bolesti. Nelson ma urcite ovela vacsiu silu, no za ten rok nam to nedal moznost spoznat.
Pred spanim dalsia prechadzka, pusa na nos, presvedcit ho aby si nelahal jak hotentot a spat. Ako vravi ten moj Tomas - ma sa tak dobre, ze mu sami zavidime.
